Keď sme sa onehdy pred mnohými rokmi vzali, šli sme tak nejak prirodzene bývať ku mne. Do domu. Mal som tam vybudované bývanie v bývalej pivnici, samostatný vchod, samostatný byt. Takže to nebolo celkom u rodičov.
Spočiatku ani problémy neboli. Alebo sme ich nevideli. Časom sa však začali vynárať také tie drobnosti ktoré dokopy keď sa spoja dávajú problém.
Napríklad, jeden z najväčších problémov bolo dosiahnuť stav aby nám tam nechodili rodičia kedy sa im zachce. Oni to brali tak že sú doma, že my bývame u nich, že sme deti, takže tam môžu chodiť kedy chcú a robiť si čo chcú. Keď som chcel udržať rodinu musel som zakročiť. Nastala prevýchova. Sme nová rodina, žijeme svojim životom. Oddnes sme bývalé deti a noví susedia. Toto je dosť radikálne ale inak to nejde.
Okrem tohto samozrejme vznikali aj rôzne iné kolízne situácie. Ak trebalo niečo robiť okolo domu nikto sa nepýtal kedy by sme to pomohli spraviť. Proste sa predpokladalo že hocikedy. Problémy s bordelom na dvore. Ja popratám a niekto iný tam naznáša bordel ktorý tam potom bol potom pár rokov.
Platenie za rôzne energie bolo vždy zdrojom rôznych diskusií. Veľké problémy neboli, ale človek má často pocit že za toho druhého dopláca.
Našťastie sme nemuseli bývať s rodičmi v panelákovom byte. Bývanie týmto štýlom musí novú rodinu úplne zabíjať. Iste, ak sa zídu inteligentní ľudia môže to byť v pohode, ale ja som o takom stave nikdy nepočul.
Mladá rodina by mala odísť od rodičov čo najskôr. Problémy s bývaním nútia mladých ľudí zostať s rodičmi. Rodičia sa akosi prirodzene, možno nevedomky, snažia udržať si deti čo najbližšie a čo najdlšie pri sebe. Mladí ľudia čo zostanú s rodičmi často nikdy nedospejú. Nikdy nedosiahnu samostatnosť.
Takže záver, treba sa osamostatniť a odsťahovať.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
aha, a peniaze padaju z neba :)
OdpovedaťOdstrániť